Vladimír
Vladimír mal krásne detstvo. Keď sa narodil jeho starší brat, matka zostala s deťmi doma a bola s nimi až kým nechodil do tretej - štvrtej triedy. Nemusel chodiť do jaslí, do škôlky alebo do družiny. Otec pracoval ako výskumný pracovník. Ako sám hovorí, na detstvo má veľmi pekné spomienky. Má vysokoškolské vzdelanie na Prírodovedeckej fakulte UK, Bratislava.
Vladimír má dve dcéry, s ktorými má v súčasnosti dobrý vzťah. Jeho problémy začali po tom, ako bol prepustený z práce. Rodina bola naučená na určitý štandard, ktorý po strate zamestnania už nebolo možné udržať. Začali vznikať hádky a v rodine sa šírilo napätie. Výsledkom bola kríza a nakoniec po 25 rokoch manželstva aj rozvod. Po rozvode býval ešte rok s manželkou a po majetkovom vyrovnaní sa presťahoval do podnájmu. Po troch mesiacoch mal úraz, pri ktorom si zlomil nohu. Na lekárskom vyšetrení zistili že má aj ďalšie zdravotné problémy.
Kým bol v nemocnici, zoznámil s pánom, ktorý mu ponúkol sprostredkovanie kúpy garsónky. Viac krát ho v nemocnici navštívil. Zo začiatku viedli len nezáväzné rozhovory o bývaní. Po istom čase však prišiel s ponukou, ktorá bola reálne dostupná. No bolo treba konať rýchlo, aby garsónka nebola predaná inému záujemcovi.
Po zaplatení garsónky a prevode peňazí dostal Vladimír príslušnú dokumentáciu spolu s kľúčom a začal sa tešiť na nový domov. Po prepustení z nemocnice sa nechal odviezť na adresu svojho nového bytu. Keď skúšal otvoriť dvere, zistil, že kľúče do zámku nesedia. Keď vyšli von susedia upozornili ho, že v tom vchode žiadne garsónky nie sú. Uvedomil si, že naletel podvodníkovi. Prišlo mu zle a opäť skončil v nemocnici. Proti podvodníkovi sa začalo trestné stíhanie, pri ktorom vysvitlo, že Vladimír nebol jediný, ktorému naletel. Podvodník mal na konte Bratislave celkovo 24 bytových podvodov.
Po prepustení z nemocnice skončil Vladimír v útulku sv. Lujzy de Marillac. O živote na ulici nevedel vôbec nič. V útulku mu pomohli vybaviť dávku v hmotnej núdzi, žiadosť o výživné, rodný list. Po zlepšení zdravotného stavu začal hľadať prácu. Podarilo sa mu nájsť niekoľko brigád a mal aj viaceré ponuky na prácu, ktoré však nakoniec nevyšli. Zdá sa že najväčšou prekážkou je jeho vek. Vladimír je znechutený a má strach či vôbec zoženie prácu.
V útulku sa zapojil do tvorivých aktivít - vystupuje v divadle a venuje sa maľovaniu. Objavil v sebe nové možnosti. Vystúpenie pred druhými bolo pre neho niečo nové. „Neveril som, že sa to naučíme a tiež som zistil, že dokážem veci, ktoré som si pred tým myslel, že nedokážem." Tvorivé aktivity mu pomohli posúvať hranice svojich možností.
Vladimír má jasné plány do budúcna: najskôr práca, ubytovňa a časom podnájom. Aj keď kedysi mal odbornú prácu v laboratóriách, dnes si uvedomuje, že takúto prácu nenájde, preto mu stačí akákoľvek trvalá práca. Jeho cieľom je skvalitniť si život a začať žiť mimo útulku. Aj keby bola možnosť ostať žiť v útulku, nevyužil by ju. Cíti sa natoľko schopný, že by ešte chcel žiť slobodne a sebestačne - pokojný život, zarobiť si na ubytovanie a stravu, stretávať sa so známymi. O štyri roky dosiahne dôchodkový vek a dôchodok bude mať natoľko slušný, že dokáže byť sebestačný. Chce obnoviť vzťahy s rodinou, hoci s deťmi ich má dobré. So starším bratom by si chcel lepšiť vzťah, no uvedomuje si, že to už nebude ako pred tým.
