Michal
Michalovo detstvo bolo pekné, aj keď vyrastal bez otca . Keď mal Michal 10 rokov jeho mama sa druhýkrát vydala. S nevlastným otcom si rozumel celkom dobre, takže ho bral ako svojho vlastného. Keď mal Michal 17 rokov stretol sa prvýkrát so svojím vlastným otcom, ale vzťahy medzi nimi boli chladné. Po roku od prvého stretnutia sa Michal rozhodol, že skúsi vlastného otca spoznať trochu viac. Pár krát sa stretli a potom sa k nemu nasťahoval. Lenže raz večer zistil, že je vymknutý. Skúšal zvoniť, volať na mobil, ale nikto neotváral. Až ráno mu nevlastný otec odpísal, že veci má zbalené a môže si po ne prísť. Jedno mu bolo jasné - cesta domov nevedie.
V tejto situácii mu pomohol kamaráť, ktorý mu ponúkol, že môže bývať u jeho starej mamy. Po dvoch týždňoch si Michal našiel prácu, neskôr aj podnájom a začal žiť samostatný život. Pracoval v továrni, až kým neprišla hospodárska kríza. Spolu s ostatnými prišiel o prácu. Aj keď odstupné bolo pekné a dalo sa z neho žiť dlhšiu dobu, nakoniec sa minulo. Našiel si brigádu, ale tá nepokryla všetky jeho výdavky. Priateľov nechcel obťažovať, tak si povedal, že skúsi šťastie v Bratislave.
Prvé noci v Bratislave prespával na lavičke v sade Janka Kráľa, hoci už bola polovica novembra. Aby v noci nezamrzol, pod oblečenie si dával novinový papier. Po pár dňoch stretol bezdomovca, ktorý si pýtal 70 centov na nocľaháreň. Tak sa dozvedel o Nocľahárni sv. Vincenta Depaul. Tu sa stretol s ďalšími ľuďmi, ktorí žili na ulici a tí mu pomohli zorientovať sa v Bratislave. Po čase však zistil, že toto nie je život, ktorý by chcel žiť. Začal aktívne hľadať zamestnanie a pri tom si privyrábal pred Ikeou - pomáhal ľuďom nakladať tovar do auta a pýtal sa pri tom na zamestnanie. Takto našiel prvú prácu barmana na diskotéke v Mlynskej Doline. V noci robil a cez deň sa pokúšal zdriemnuť v autobuse, alebo v knižnici.
Vianoce boli pre Michala ťažkým obdobím - doteraz o Vianociach na ulici vedel iba z televízie. Bol ale veľmi prekvapený, keď zistil, že aj ľudia na ulici môžu prežiť pekné Vianoce. Po Silvestri si našiel ubytovňu a začal normálne fungovať . Ale v apríl 2010 po nezhodách so zamestnávateľom odišiel z práce a začal pracovať na stavbe. Po čase sa vzťahy s majiteľom vyostrili, tak odišiel a skončil na ulici. Predával pouličný časopis NotaBene a neskôr aj časopis Cesta . Takto fungoval asi mesiac, až kým sa nestal obeťou útoku, po ktorej skončil v nemocnici s poranením hlavy. Po prepustení z nemocnice nevedel kam ísť, tak sa išiel poradiť do nocľahárne, či by vedeli pomôcť. Tam sa dozvedel sa o Útulku sv. Lujzy Marillac pre chorých ľudí bez domova, kde potom zostal dlhšiu dobu. Po čase si našiel zamestnanie vo výrobnom podniku, kde pracuje doteraz.
Michal pracoval nejaký čas aj ako dobrovoľník v útulku a pomáhal tam ľuďom s rovnakým osudom. Vo voľnom čase tvorí hudbu, ktorou chce ukázať život na ulici. Jeho túžbou je vydať svoje vlastné CD.
