Evin príbeh
Eva, 58 rokov. Bývalá učiteľka slovenského a nemeckého jazyka na druhom stupni základnej školy.
(Meno a fotografia sú zámerne zmenené.)
Bola som vydatá, manžela som mala Čecha. Veľa pil. Po rozvode som sa dala do kopy so spolužiakom a žili sme spolu rok a pol. Bol vodičom z povolania. Kvôli sprenevere ho vyhodili zo zamestnania. Pôvodne som bývala v štvorizbovom byte. Priateľ narobil dlžoby a nemohla som platiť nájom, tak som ten byt predala. Ocitla som sa na ulici. Neskôr som prišla na pozvanie kamarátky Dariny do Bratislavy. Z vlastnej vôle som odtiaľ odišla. V roku 2004 som prespávala vo Vrakuni v stanovom tábore. Neskôr nato som stretla známu zo Žiliny, ktorá mi pomohla nájsť prácu v Tescu Lamač v upratovacej firme. Jeden a pol roka som bývala v ubytovni. Z práce som odišla kvôli nezhodám so šéfkou. Do Depaulu som prvý krát prišla v apríli 2007, prespávala som prespávala tu asi dva týždne. Zamestnala som sa v záhradníctve, kde som bývala v unimobunke. Zamestnávateľ neplatil a po dva a pol roku som sa rozhodla odtiaľ odísť, pretože mi bol dlžný zarobené peniaze.
Od konca septembra 2009 som sa ocitla opäť v Depaule. V avíze som našla inzerát na prácu v Národnom onkologickom ústave. Už po troch týždňoch som bola zamestnaná na trvalý pracovný pomer. Od budúceho týždňa budem bývať na ubytovni. Polovicu nájmu mi prvé tri mesiace bude hradiť zamestnávateľ.
Keď človek chce, tak sa postaví na nohy, netreba prepadnúť alkoholu, to nie je život. Proste treba ísť za vytýčeným cieľom, netreba sa poddávať, ale treba bojovať. Občas si dám aj dva deci vínka, ale nie preto, aby som sa opíjala do nemoty.
Žiť na ulici je ťažké, ale treba hľadať spôsob, ako sa z toho dna vyškrabať. V mojom prípade nemôžem zvaľovať vinu na niekoho iného. V prvom rade je to moja vina. Ja si myslím, že ak človek chce, musí chcieť ísť za vytýčeným cieľom. To nie je život, byť na ulici a čakať, kto mi čo dá. Medzi bezdomovcami sú ľudia, ktorí sú na úrovni a chcú sa z toho dostať. Ak ste na ulici, tak je problém chodiť do práce. Depaul mi v tomto veľmi pomohol. Otváracia doba brány je už od štvrtej a personál ma vždy ochotne zobudil.
"Všetko sa dá urobiť, no človek musí chcieť. Nemôže sa poddať alkoholu. Je to riešenie len na chvíľku. Poznám viacerých, ktorí sa postavili na nohy a aj ja som toho príkladom."
